Čo najviac ľutujete, keď spomínate na detstvo ?

Moji rodičia celý život pracovali, nemali sme toho veľa. Z toho čo zarobili občas kúpili nejakú hračku. Pamätám si ako som sa z toho strašne tešil a užíval som si ju najviac ako to šlo. Bol som dieťa čo sa dokázalo samo zahrať aj s papekom na dvore. Ale nevenovali mi skoro žiadný čas a keď som ich s niečim otravoval tak ma jemne utíšíli aby som dal pokoj. Neskôr sa to zmenilo keď som bol pubertiak, začali mi venovať viac času, chodili sme na dovolenky atp. ale nemal som záujem ja... podvedome som ich vynil za to že neboli pri mne keď som bol mladší.

Keď to porovnávam teraz s mojími neterami (vlastné deti nemám), tak majú absolútne všetko. Bazény, skákacie hrady, šmýkačky, trampolíny a ja neviem čo ešte. A nepripadajú mi viac šťastné ako som bol ja s tým papekom. A väčšina hračiek skončí po pár dňoch radosti natlačená v kôlni medzi ostatnými zabudnutími hračkami. Rodičia teraz investujú do svojích detí oveľa viac penazí ako kedysi... ale je to naozaj potrebné ? Vidím chlapov v práci ktorí ťahajú nadčasy, idú sa zodrať za každým eurom. Pritom im uniká to čo majú doma.

Teraz k mojej otázke, keď sa pozerám spätne, viac mi chýba ten čas čo sme mohli stráviť spolu ako rodina a tá pozornosť rodičov než hračky. Ako ste na tom vy ? Nájdu sa tu ľudia ktorí pri pohľade na svoje vlastné detstvo, by uprednostnili radšej materiálne veci pred väčšou pozornosťou ?